Začiatok kalendárneho roka sa často nesie v znamení bilancovania a nových predsavzatí. Pre domškoláckych rodičov je však toto obdobie špecifické – je to čas, kedy sa začíname pýtať, či naše rozhodnutia stále stoja za to a kam sa posunieme v ďalšom školskom roku. Naša prispievateľka Jana Voda Bublavá sa vo svojom úprimnom texte zamýšľa nad tým, čo je skutočným motorom domáceho vzdelávania v momentoch, keď energia dochádza.
Začiatok roka je tradične obdobie bilancovania. Ocenenia úspechov končiaceho sa roku, poučenia sa z pádov a plánov do roku nového. U domškolákov je plánovanie skôr riadené začiatkom školského roku, no pre mňa začína už teraz. Buď nejaké ďalšie dieťa dovŕši vek školskej dochádzky, alebo je čas na prestup na druhý stupeň, čo častokrát znamená hľadanie novej školy už v jarných mesiacoch. A to je pre mňa vždy čas otázok typu: „Stojí to za tie nervy?“
Keď do plánov vstúpi život
Odpoveď isto viete uhádnuť, veď inak by som nebola v tejto komunite. No nie je to také jednoznačné. Jasné, že pre svoje deti ako mamy chceme len to najlepšie a máme o tom svoju predstavu. Ale do akcie vstupujú aj iné premenné, ktoré to občas nepekne „zturbulentnia“.
Život prináša situácie ako strata práce, partnera, zdravotné komplikácie starých rodičov, nové bábätko v rodine či zmeny legislatívy. Určite si viete doplniť svoju vlastnú komplikáciu. Pre mňa je ešte veľmi zaujímavá premenná samotný názor dieťaťa – ten sa vie pekne meniť podľa stavu kamarátstiev a nálady v pubertálnej hlave. Najdôležitejšie však je, či ja osobne v tom ešte vidím zmysel a som ochotná dávať do toho energiu, ktorú už často ťahám z päty.
Naša cesta: Od agresivity k pokoju
Ešte kým som nemala deti, vedela som o homeschoolingu veľa vďaka blízkej kamarátke. Mala som jasný názor, no ten sa nezhodoval s názorom môjho milovaného muža. Syn preto nastúpil do klasickej dedinskej malotriedky. Aj dnes uznávam, že to bola najlepšia dostupná možnosť v štátnom systéme, no náš najstarší sa zmenil.
Objavil sa hnev, agresivita voči súrodencom a uzatváranie sa do seba. Kým jedna psychologička videla chybu vo mne, druhá potvrdila problémy v kolektíve a synovu potrebu väčšej samostatnosti. Keď sme prešli na domáce vzdelávanie (DV), syn sa upokojil. Náš vzťah sa obnovil, vrátila sa dôvera a komunikácia. Aj môj muž to začal tolerovať – možno nie ako ideálnu, ale ako reálnu a funkčnú možnosť.
Skúška druhým stupňom a návrat domov
Pri prestupe na druhý stupeň chcel syn opäť skúsiť školu. Lákal ho každodenný kolektív, ktorý poznal z dobrodružných kníh. Vyskúšal to, držal sa, ale scenár sa opakoval: sociálne vyčerpanie a hnev. Po troch mesiacoch uznal, že chce zmenu.
A tak sme zase doma. Hľadáme spoločnú cestu aj so zmenami, ktoré prichádzajú – pribudla dcéra predškoláčka a od piatej triedy sa chystá domov aj mladší syn. Je to vyčerpávajúce a náročné, hlavne keď popritom potrebujem pracovať. Ale keď sa ku mne syn večer sám od seba pritúlil (napriek tomu, že som ho predtým kritizovala za neporiadok), vedela som, že sme na správnom mieste. Ten stav plnej dôvery, lásky a ochoty spolupracovať je pre mňa to najdôležitejšie.
Prečítajte si o domácom vzdelávaní viac…
- Môj život s domácim vzdelávaním (Séria osobných príbehov slovenských rodín)
- Zo života násťročného domškoláka (Pohľady detí na slobodu a zodpovednosť vo vzdelávaní)
- Potreba plánovať domáce vzdelávanie rastie s vekom aj s počtom detí (Článok o tom, ako plánovanie prináša do domáceho vzdelávania režim, pokoj a zapojenie detí do procesu učenia.)
20
0
20
20
