V priebehu septembra zažila skupinka domškolákov výpravu do minulosti. Vybrali sa do slovensko-českého pohraničia, aby sa vrátili v čase do deviateho storočia, do obdobia veľkomoravskej ríše a zistili, ako vtedy ľudia žili, ako bývali, ako sa obliekali aj ako sa stravovali.
Dvadsaťpäťčlenná skupinka detí rôzneho veku s rodičmi sa vybrala do Archeoskanzenu Modrá pri Uherskom Hradišti. Oplatí sa navštíviť ho kedykoľvek, no v júni a v septembri archeoskanzen organizuje Týden na Velké Moravě pre školy – vtedy sú prítomní aj doboví remeselníci. A práve na toto podujatie jedna šikovná mamina zarezervovala termín prehliadky s výkladom a výučba dejepisu prostredníctvom zážitku sa mohla začať.
Pri vstupnej bráne uprostred palisádového plotu z masívnych drevených kolov skupinku čakala usmiata sprievodkyňa Veronika v jednoduchom ľanovom odeve zodpovedajúcom obdobiu, ktoré reprezentoval. Prehliadka sa začala výstupom na strážnu vežu obytného hradiska, kde sa domškolákom ponúkol pohľad na celé okolie. V tesnej blízkosti mohli pozorovať priľahlé rybníky a lúky, ktoré boli v období Veľkej Moravy hlavným zdrojom obživy, v pozadí kopce, na ktorých sa dnes týči hrad Buchlov a pred ním veže velehradskej baziliky.
Hneď v úvode sa deti dozvedeli, že obyvatelia Veľkej Moravy sa dožívali nízkeho veku, priemerne tridsaťpäť až štyridsať rokov. Následne dostali od sprievodkyne otázku: „Co si myslíte, proč to tak bylo?“ Z davu zaznelo niekoľko odpovedí: „Pretože veľa pracovali.“ „Pretože nemali dosť jedla ani doktorov, keď ochoreli.“ „Lebo často bojovali s nepriateľmi.“
Potom Veronika doplnila detské odpovede a vysvetlila, že životne dôležitými aspektami pre Slovanov na tomto území boli schopnosť ubrániť si životný priestor a vedieť si na ňom zabezpečiť obživu. Ako sa na Veľkej Morave naozaj žilo, si mohli deti aj dospelí pozrieť na vlastné oči, ochutnať vlastnými chuťovými pohárikmi aj ohmatať vlastnými rukami.
Prehliadka pokračovala po niekoľkých stanovištiach opevneného slovanského hradiska – do hrnčiarskej dielne, ku kováčovi, do školy a kostola, potom ochutnávkou celozrnných placiek pri pekárni a nakoniec možnosťou vyskúšať si lukostreľbu a dokonca aj útek pred kŕdľom husí. Zaujímavou časťou, najmä pre chlapcov, bola ukážka dobových zbraní, obrannej výzbroje a prednáška o spôsoboch a význame bojov.
U majstra kováča
Bez kováčskej dielne sa nezaobišlo žiadne významnejšie hradisko. Kováč bol váženým členom spoločenstva hlavne preto, že zabezpečoval výrobu a opravu poľnohospodárskych nástrojov, nožov a sekier, pántov, ale aj zbraní.
V nevyhnutných prípadoch, keď už na liečbu pokazených zubov nepostačovali bylinkové kúry a bolo potrebné, aby zub išiel von s pomocou kliešťov, zastupoval kováč aj funkciu zubára. Takéto prípady však nebývali časté, pretože vtedajší ľudia mali zuby v lepšom stave ako je bežné pre dnešnú populáciu. Túto skutočnosť potvrdili aj miestne archeologické nálezy. Hlavným dôvodom bolo, že strava našich predkov obsahovala oveľa menej pridaného cukru ako tá naša.
Umelecké kováčstvo, ktoré poznáme dnes, bolo vtedy raritou, pretože ozdoby, doplnky a šperky neboli predmetom dennej spotreby. Avšak, počas ukážky mohli domškoláci v priamom prenose vidieť, ako majster kováč za pár minút ukul rovnomerné srdce, ktoré sa ešte horúce stalo predmetom dražby. Vyvolávacia cena bola dvesto korún českých. Jedno z dievčat pohotovo ponúklo stopäťdesiat a o pár sekúnd, po zakalení srdca v kadi s vodou, ho hrdo držalo v ruke.
Kováčska dielňa mala hlinené steny, drevenú strešnú konštrukciu so šindľovou krytinou a samozrejme vo vnútri rozsiahlu vyhňu s komínom, ktorému sa hovorilo „dýmeň“. Keďže sa tam pracovalo s otvoreným ohňom, stávalo sa, a vraj pomerne často, že vznikali požiare. Keď sa tak stalo, na pevných základoch, ktoré požiaru odolali, sa potom dala pomerne ľahko opäť postaviť nová strecha.
Hrnčiarska dielňa
Na výrobu keramiky sa používala hlina z vtedajšieho neďalekého lomu. Tá sa po dostatočnom vystavení poveternostným podmienkam a po zmiešaní s vodou dala dobre tvarovať. Základnou výbavou hrnčiarskej dielne bola kamenná pec a hrnčiarsky kruh na drevenej konštrukcii. Potrebná bola aj voda a drobné drevené alebo kovové nástroje na detailnejšie opracovanie výrobkov.
Proces výroby začal vytvarovaním dostatočne veľkej a tvárnej hrudy z hliny a vody, ktorá sa následne umiestnila na hrnčiarsky kruh, vycentrovala a pomocou navlhčených rúk sa formovala na požadovaný tvar. Takto pripravené nádoby bolo potrebné dostatočne vysušiť. Sušenie prebiehalo ešte pred vypálením, pod strechou a bolo potrebné výrobky opatrne a precízne obracať.
Potom mohlo nasledovať samotné vypaľovanie. To prebiehalo v kamennej peci, do ktorej sa naukladali nádoby, pec sa uzatvorila a začalo sa s prípravou ohňa. Po dostačujúcom čase v rozpálenej peci sa mohol začať proces postupného ochladzovania, ktorý trval asi štyri až päť dní, aby nádoby kvôli rýchlemu poklesu teploty nepopraskali. Pri teplote asi tridsať stupňov Celzia sa už s výrobkami dalo bezpečne manipulovať. Z pece sa dali vybrať jedine tak, že bolo nutné ju čiastočne rozobrať.
Výklad deti zaujal natoľko, že hrnčiarovi položili aj niekoľko doplňujúcich otázok, na ktoré im s úsmevom odpovedal. Zaujímalo ich napríklad:
Ako dlho sa nádoby musia sušiť, aby v peci nepraskli? – „Desať až štrnásť dní.”
Pri akej teplote sú výrobky dostatočne vypálené? – „Približne deväťstopäťdesiat stupňov Celzia.”
Ako vtedy vedeli, koľko stupňov je v peci keď nemali teplomer? – „To si vyžadovalo množstvo umu a skúseností. Dobrí majstri to vedeli odhadnúť podľa farby ohňa a rozpálených nádob. Tá sa vraj podobala farbám zapadajúceho slnka.”
Písmo, jazyk, škola
Školy, ako ich poznáme dnes, v deviatom storočí neexistovali. Keďže vzdelanci boli hlavne mnísi a kňazi, výučba sa prirodzene stala súčasťou ich pôsobnosti a prebiehala v priestoroch cirkevných budov. Boli to pomerne rozsiahle drevené stavby, ktoré slúžili ako obydlie pre cirkevného hodnostára a jeho pomocníkov – niečo ako kláštor, a zároveň poskytovali priestor na výučbu. Ten si môžeme predstaviť ako veľkú halu, s krbovým ohniskom, ktoré slúžilo ako jedáleň, a s drevenými lavicami.
Bežnou realitou bolo, že do školy chodili iba chlapci, pretože dievčatá sa už ako trinásťročné vydávali, aby mali deti a vzdelanie pre ne sa považovalo za nepotrebné.
Celá výučba pozostávala z troch oblastí: náboženstvo, čítanie a písanie. Na počítanie sa používali rímske číslice, ale počty sa nevyučovali. Cirkevným jazykom bola latinčina, používala sa aj gréčtina a hebrejčina, ktorej abeceda nepoznala samohlásky. Pri tejto príležitosti si každý z prítomných zopakoval, aké samohlásky a spoluhlásky obsahuje jeho krstné meno a skúsil povedať, ako by vyzeralo napísané po hebrejsky. Tak vznikli zaujímavé, dokonca aj vtipné slová ako napríklad: GRT, SML, KLR, JRJ či DVD.
Po tejto zábavnej ukážke domškoláci ľahko pochopili rozdiel aj súvislosť medzi jazykom a písmom. Následne si starší zopakovali a mladší sa dozvedeli, že solúnski bratia, misionári Cyril a Metod vytvorili k staroslovienčine písmo – hlaholiku, po latinsky „glagolica“.
V závere výkladu sa ešte dozvedeli, že sa na písanie používal pergamen – vyrábaný z ovčej kože, alebo lacnejšia verzia v podobe drevených tabuliek pokrytých voskom. Písalo sa husími perami namáčanými do červeného atramentu, ktorý sa v našich zemepisných šírkach vraj vyrábal z vývaru z „ domčekov“ húseníc zmiešaných so živicou.
Strava, suroviny, stolovanie
Strava pozostávala zo surovín dostupných v blízkom okolí. Základom boli dopestované obilniny, repa, cibuľa, uhorky, ale aj huby a bylinky. Na dochucovanie sa používal „divoký“ med z lesa, keďže včelárstvo ešte nebolo rozšírené. Na konzervovanie, najmä mäsa, sa využívalo sušenie a údenie. Domškoláci mohli ochutnať placky pripravené podľa dobového receptu. Niektorým chutili natoľko, že si ich podľa dobového receptu skúsili pripraviť aj doma.
Jedlo sa bežne podávalo v drevených nádobách, ako poháre sa využívali aj býčie rohy. Ak si to ľudia mohli dovoliť, napríklad vďaka výmennému obchodu, využívali keramické nádoby. Najbohatšia vrstva stolovala s použitím kovových nádob a príborov, či dokonca veľmi zriedkavo sa objavilo aj sklo.
Obrana, výzbroj, vojsko
Bohužiaľ, roztržky a boje boli súčasťou života na Veľkej Morave. Ľudia si svoje obydlia, zvieratá a úrodu museli denne chrániť ako vedeli, čo veľakrát znamenalo aj vlastným telom. V prípade napadnutia mal každý muž povinnosť brániť hradisko – motykami, sekerami, dýkami, ale aj drevenými palicami či holými rukami, pretože kovové nástroje či násady boli drahé a nie každý si ich mohol dovoliť. Telo si chránili viacerými vrstvami odevu, v lepších prípadoch hrubými prešívanými košeľami z pevnej látky.
Veľkomoravský panovník, knieža Rastislav, sa potreboval vymedziť voči Franskej ríši a na ochranu svojho územia potreboval profesionálnu armádu, ktorá mala profesionálnu výzbroj. Vojaci boli rozdelení do rôznych kategórií, napríklad pešiaci či lukostrelci, podľa toho, akým spôsobom bojovali proti nepriateľovi. Na základe toho sa líšila aj ich výzbroj.
Pešiaci boli v prvej línii, bojovali zblízka, muž proti mužovi, preto sa potrebovali dobre chrániť. Obliekali si viacero vrstiev: hrubé prešívané kabátce, kožené vesty alebo drôtené košele a využívali ochranné štíty. Hlavy im chránili ťažké kovové prilby vážiace dva až tri kilogramy. Bojovali dýkami a kopijami s kovovými hrotmi.
Lukostrelci bojovali z diaľky a boli pohybliví, takže sa nemuseli až tak veľmi chrániť. Nosili ľahšie kožené vesty, boli vyzbrojení lukmi so šípmi. Tie boli z tenkého dreva s kovanými hrotmi a letkami z husích pierok pre lepší dolet.
Veliteľ vojska operoval z koňa. Nosil okrem drôtenej košele a kovovej prilby aj plášť zopnutý gombíkom, ktorý bol znakom slobodného a cteného muža. Jeho zbraňou bol meč s koženou rukoväťou vážiaci jeden až tri kilogramy, ktorý bol vtedy extrémne drahou záležitosťou. Dnes by sme ho snáď mohli prirovnať k hodnote nového luxusného auta.
Pre reálnu predstavu o materiáloch, prevedení či hmotnosti jednotlivých zbraní a súčastí výzbroje si každý, kto chcel, mohol na vlastnej koži skúsiť ich kópie vyrobené podľa doložených archeologických nálezov.
Po výdatnej dávke informácií sa sprievodkyňa Veronika rozlúčila s domškolákmi pri studni a nasledoval voľný program v areáli archeo-skanzenu. Kto mal záujem si mohol skúsiť ako sa strieľa z luku na terč, zblízka si obzrieť dobové stavby a ich zariadenie, alebo sa poprechádzať pomedzi sliepky, kozy a husi, ktoré sa v priestore voľne pohybovali.
Deti si všimli, že pri východe sa dajú kúpiť suveníry a kúsok ďalej je stánok s občerstvením a priestorom na posedenie. Niektorí účastníci tieto možnosti využili, iní sa rozlúčili vydali sa na cestu domov.
Čo si deti zapamätali?
- Prekvapilo ma, že výroba hrnčekov trvala až niekoľko dní a aj to, že hrnčiari museli pec po každom vypaľovaní rozoberať a znovu skladať.“ (Samuel, 13 r.)
- Najviac ma zaujalo to, ako vypaľovali hlinené veci. Veľmi sa mi páčilo, že som si mohla vyskúšať ako asi bol oblečený Svätopluk. Placky, ktoré asi jedli na Veľkej Morave boli výborné.“ (Alica, 12 r.)
- Prekvapilo ma som, že dievčatá sa neučili čítať a písať. Páčili sa mi domčeky a hradby, pretože boli z dreva. Chcel by som si skúsiť ako vtedy žili.“ (Filip, 11 r.)
- Páčilo sa mi ako hrnčiar vyrobil za dve minúty z obyčajnej hrudy hliny krásnu nádobu ešte aj s ozdobou. Chcela by som si to tiež vyskúšať.“ (Klára, 9 r.)
- Zdalo sa mi ťažké vyrobiť hrnček na tom kruhu. Učili sa latinský jazyk, ale neučili sa počítať, lebo asi ešte nepoznali dnešné čísla.“ (Júlia, 8 r.)
- Učiteľ bol veľmi prísny a som rada, že nemusím chodiť do takej školy.“ (Ester, 8 r.)
- Dobový recept na placky, ano si ho dievčatá zapamätali: „Do vody alebo mlieka namočiť vločky. Pridať vajíčko, polohrubú múku (hladkú nepoznali, pretože ju nevedeli dokonale pomlieť), slnečnicu, ovocie alebo med. Všetko zmiešať na stredne mäkkú hmotu a upiecť.“ (Gréta, 14 r. a Alica, 12 r.)
Prečítajte si tiež…
20
0
20
20
